Príbehy veľkoformátových obrazov
Príbehy veľkoformátových obrazov akademického maliara Jána Rašku fungujú obojsmerne. Vlákajú nás do seba svojou originálnou poetikou a snovosťou a súčasne vstupujú do našich individuálnych mikrosvetov ako poslovia maliarovej pamäte a fantázie, ktorá sa sprítomňuje v našich vlastných spomienkach
a predstavách. V nich si chlapec bezstarostne púšťa bubliny, ale na chrbte ľahučko nesie ťažký náklad vlastnej budúcnosti, zhmotnenej do obrazu samého seba ako dospelého muža, čeliaceho starostiam sveta dospelých a iste aj dopúšťajúceho sa chýb a omylov (Zamotaný).
V inom obraze (Daždivý deň) hrajú maliar aj muž plaviaci sa v loďke na otvorenom mori v nepriaznivom počasí simultánku so svetlom. Slnko, aj keď čiastočne zastreté, je stále na oblohe, slnečné svetlo sa odráža
v mori a na oblohe má aj svoju atmosférickú ozvenu, no muža v člne (a zrejme aj maliara) naviguje na ich ceste svetlo reálneho aj metaforického majáka, nech už je tým vodiacim svetlom v ich živote čokoľvek.
Keď už je reč o zobrazenom svetle, Ján Raška s ním pracuje premyslene. Výsledok jeho dynamickému expresívnemu realizmu nielen svedčí, ale výtvarníkovi umožňuje fokusovať pozornosť prijímateľa na to, čo je v príbehoch podstatné. Muž hľadajúci a nachádzajúci drahokamy ich loví vo vode z loďky (Lovec hviezd) a ako sa na správnu rozprávku života patrí, tie naozajstné sú vždy iba odrazmi hviezd na vodnej hladine. V inom obraze (Svetlo v hlbokej vode) to vzácne svetlo medzi lotosmi naberá chlapec spojenými dlaňami z temnej vody. No nenaberie dlaňami v čistej vode aj trochu svetla vlastne každý? A nepovedal aj zenový Majster Dogen už v 13. storočí, že celý mesiac a celá obloha sa odrážajú v kvapke rosy?
V ďalšom z obrazov možno prameň svetla objaviť v hustom lese. Ten tmavý les však nevyvoláva skľučujúcu emóciu a mohol by vari byť aj lesom všetkých nenamaľovaných vecí. Svetlo sa v ňom ukáže pátračovi hľadajúcemu kúsky príbehu, ktoré majú byť objavené a zviditeľnené a môžu byť súčasťou tajomstva imaginárneho aj všetkými zmyslami vnímaného sveta (Prameň svetlo).
Ak sa dokážeme stotožniť s predstavou, že aj húština je istou formou záhrady, možno aj enigmatické záhrady, lesy a lúky Jána Rašku považovať za prostredie, ktoré je komentárom k niečomu nevypovedateľnému. Zároveň poskytujú divákovi možnosť vkladať do výtvarných sekvencií kúsok vlastného príbehu. Špirálu slimáka si ako symbol možno spájať s trpezlivosťou a s hĺbkou vnútorného vedomia. A ktovie. Možno chlapec, ktorý má na hlave detskú čiapku z papierovej loďky sa vie do tejto špirály pozrieť ako do zatočeného ďalekohľadu
a v ňom uvidieť čosi iné skryté niekde celkom inde. Niečo, čo sa možno stane skutočnosťou až za plochou vyhradenou pre obraz, pretože, ako sa zdá, časť príbehu nazvaná V tvojej záhrade musím chodiť pomaly bude
v najbližšom okamihu pokračovať práve týmto vláknom.
To, čo však asi najlepšie charakterizuje schopnosť Jána Rašku tvoriť obrazy, ktoré svojimi príbehmi pokračujú za rámami obrazov, sú putujúce loďky. Loďky papierové aj drevené, symbolizujúce detstvo aj životnú púť
a umožňujúce využiť zrkadlenie sveta foriem na hladine vody (a mysle), môžu a spravidla aj sú nositeľom niečoho nehmotného ale dôležitého (Malá nádej),
a občas aj všetkého čo máme (alebo všetkého čím sme). Tie loďky vozia pútnikov z prístavov, z ktorých vyrážajú a kam sa znova vracajú s nádejou, že ich tam čaká niečo aj niekto, kto dáva aspoň časti ich príbehu naplnenému tvorbou, neustálym hľadaním, nachádzaním a opätovným strácaním zmysel (Môj daždivý prístav).
Výtvarník Ján Raška si svoj poeticky bohatý a divácky príťažlivý výtvarný príbeh nenecháva pre seba. Jeho tvorba trochu pripomína báseň, ktorá odniekiaľ príde a posúva sa ďalej sama od seba. A keď treba, zanecháva za sebou vždy ďalší a ďalší kvalitný a originálnym
a rozpoznateľným štýlom zmajstrovaný obraz.
V krátkych riadkoch by ten výtvarný príbeh stále bohatší na ďalšie zdieľané snové obrazy mohol znieť aj takto:
Snívať si jeden spoločný
a jeden malý vlastný
sen ktorý mizne
kdesi v čiernych dierach
v príručnej tajnej
továrničke na sny
o chvíľach ľudí
rastlín miest a zvierat
Ten sen letí mysľou
ako vzdušný balón
stále menší ako
keď je v plášti dierka
vždy z miesta na miesto
kde sa niečo stalo
a odfrnklo ako
rok na husích pierkach
Až nakoniec zvýši
z letu iba príbeh
nezviazanej knihy
bez slov a otázok
tak ako keď maliar
všade tam kam príde
nechá jednu stránku
a na nej obrázok
Erik Ondrejička, november 2023
Príbehy strateného raja
Čo sa stane, ak je reštaurátor zároveň autorom vlastných umeleckých diel? K tvorbe pristupuje trochu inak. Zatiaľ čo ostatní zväčša dielam starých majstrov ukazujú dlhý nos, aby sa, ak by to bolo možné, zaradili medzi najnovšiu vlnu, reštaurátor svoje nové dielo tvorí s istou úctou voči starým majstrom. Také sú i obrazy Jána Rašku. Sú nové, súčasné, počujeme v nich však ozveny starých hlasov. A tak v jeho obrazoch novým spôsobom zaznievajú hlasy mýtu strateného raja. Biblický raj je miestom, kde sa v tajomnom okamihu reči z cicavca stáva človek. Adam otvorí ústa a začína čítať tajomný text vesmíru. Číta ho tým, že tvorí svoju reč, v ktorej sa zrkadlia obrazy zatajeného sveta. V Raškových obrazoch sa raj zjavuje ako téma znepokojujúcich príbehov. Ocitáme sa kdesi na jeho pomedzí – ešte je tu, no už sa stráca. Z abstraktného tekutého pozadia sa vynárajú krehké nahé figúry: Chlapci, občas dievča. Placho pred nami stoja vo svojej bezradnosti – už nie deti, no ešte nie muž a žena. Raškove sny sa obracajú k detstvu ako k stratenému raju. Tam, kde sa detstvu najviac priblížili, sú plné teplých farieb, zjavuje sa v nich symbol mesiaca, chlapec na ňom raz sedí, inokedy ho ochutnáva ako úzky krajec melónu, v pozadí nesmie chýbať vtáčia búdka – znak domova. Zväčša sa však Raškove vízie k detstvu celkom nevrátia. Zastavia sa v tej nejasnej chvíli, keď to, čo bolo, už nie je, a to, čo bude, ešte nenastalo.
Neulom náhlivo halúzku, nevzdaj sa nádeje, že stretneš bieleho jeleňa pri bielej studni. Staré očarenia nechaj spať jemne ponorené, no nie prihlboko. Tam, kde sa cesty ponárajú, tam, kde sa cesty vynárajú, iba tam hľadaj. Kde sivé svetlo stretá zelený vzduch – kaplnku pustovníka a pútnikovu modlitbu.
Tieto verše T. S Eliota Ján Raška nepozná, a predsa akoby ich namaľoval. V zelenosivom šere Raškových obrazov sa totiž znova a znova vynára jeleň či biela laň. Symbol tajomstva, pred ktorým človek stojí, plný úžasu, bázne a nepokoja: svet, ktorý ho o nekonečno presahuje. Stretnutie plné napätia. Jeleň a puška v ruke chlapca. Detské telo chlapca a kovová strohosť zbrane – okamih, v ktorom sa dieťa stráca samo sebe. Objavom moci končí prvá naivita, človek navždy stráca svoju nevinnosť. Zbraň ako symbol všetkých ľudských nástrojov, ktorými si človek podmaňuje svet. Človeku bola udelená zodpovednosť. Napísal C. G. Jung: Už sa nemôže vyhovárať na svoju malosť a ničotnosť, pretože temný Boh mu vložil do rúk atómovú bombu a chemické zbrane a dal mu moc vyliať na spolu-tvorov apokalyptické ampule hnevu. A keďže mu bola zverená takmer božská moc, nemôže zostať naďalej slepý a nevedomý. Musí sa dozvedieť niečo o Božej prirodzenosti, ak má porozumieť sám sebe a tak dosiahnuť poznanie Boha.
Ján na plátnach nevrství archetypálne temnoty veľkého mýtu. Rozpráva krátke anekdoty. Jeho maliarsky záznam je rýchly, svižný, nie je čas na vypracovanie detailov či na vrstvenie lazúry, ktoré by maliarskemu príbehu dodali snivú starobylosť. Raškove anekdoty sú čudné, čosi naznačujú, no čo naznačili, nám nepovedia. Podobajú sa zenovým kóanom. Raška je maliar obrazoborec. Maľbu vyzlieka z povlakov dokonalosti do surovej neukončenosti. Nechce tvoriť idoly. Stavia pred nás ikony. Jeho maľba neukazuje na seba, je ako okno, ktoré sa otvára tajomstvu za hranicami videného. Vstúpme cez obrazy do znepokojujúcich príbehov, možno nám pomôžu nahliadnuť do zabudnutých temnôt vlastnej duše.
Daniel Pastirčák, 2022
Aký vzdialený je maják na obzore?
„Osud každého človeka, nech by bol akokoľvek dlhý či komplikovaný, v skutočnosti stojí len na jednom momente: na okamihu, keď raz a navždy zistíme, kým sme.“
Sentencia môjho obľúbeného spisovateľa Jorgeho Luisa Borgesa mi napadne vždy vtedy, keď vnímam niekoho, kto sa tohto povestného okamihu ak už nie dotkne, tak aspoň sa k nemu priblíži. Tento „bod zlomu“ vidím aj pri listovaní obrazmi Jana Rašku, z ktorých výber je aj
v tomto katalógu. Nie, Jana sa netreba pýtať, či už zistil, kým je. Ako večný hľadač by určite odpovedal, že stále po tom pátra, ale jeho obrazy napovedajú, že prišiel čas na naplnenie borgesovských knižníc ako „labyrintov poznania“. Ako labyrintov, kde poznanie je unášané dobrodružstvom maľby, imaginatívnou hĺbkou farby, figurálnou naráciou osobnej mytológie, ale aj vlnami pochybností a nádejí.
Kde začína kruh?
V roku 2021 som s Janom pripravil jeho výstavu v Oravskej galérii v Dolnom Kubíne, ktorú sme nazvali Tu začína kruh. Prečo? Je to koncept tvorby, života a možno aj rébus. Kruh je totiž dokonalý útvar. Je to uzavretá čiara, ktorej každý bod je rovnako vzdialený od stredovej čiary. Nekonečný pohyb, v ktorom je jeho účastník na svojej vytrvalej ceste. Žiadne náznaky „bludnosti“, ako o kruhu niekto hovorí, ale ideálny pohyb bez začiatku a konca. Ján Raška akoby tvrdil, že je na bode, kde to celé začína: nová energia, nové príbehy, odhalené zákutia tajomných vášní. Sám však vie, že bude stále rovnako vzdialený od svojho stredu, v ktorom je generátor jeho túžob a výtvarných ambícií. Bol som rád, že som v Oravskej galérii mohol byť v akomsi medzičase tejto cesty, lebo to bolo práve 33 rokov, čo Jano vstúpil na slovenskú výtvarnú scénu, a takmer od začiatku som mal možnosť ho sledovať. Silné biblické číslo, ktoré znamená skúsenosť autora, ale aj vytrvalosť po otázkach. Kto v skutočnosti sme a kam kráčame? Večné otázky, ktoré v prípade jeho maľby majú až existenciálny rozmer a s typickou „raškovskou“ rafinovanou farebnosťou kolorujú odtienky hlbín ľudského vnútra.
Kedysi boli Janove obrazy viac abstraktnejšie a možný dej posúvali iba náznaky postáv vynárajúcich sa z hĺbky rozmaľovaných plôch. V ostatnom období je ústredným aktérom figúra, ktorú autor občas „zaostrí“, aby zdôraznil svoj zámer. Postava sa často pozerá dolu k Zemi, akoby stále čosi hľadala v hustom lese. Inokedy zdvihne tvár a vtedy obraz pretne svetlo nádeje. Raz sizyfovsky hľadá mesiac vo vode či huby v lese, inokedy s otázkou v očiach sedí pri srnkách ako symboloch ženskej krehkosti. Tak, ako to chodí v živote – aj tam je to o smutnej balade i nájdenej melódii, o melanchólii i nádeji. A podobne je to aj v kruhu – každý bod v ňom má svoje miesto, váhu i pôsobenie. Jano o tom vie a starostlivo kladie na obrazy farebné tóny. Ničoho nie je viac ani menej – je toho akurát.
Pozvánka do obrazu
Na prvý pohľad sa zdá, že Janov obraz je nahodený zľahka, ba až impulzívne, ale za prvotnou emóciou sa skrýva sústredený koncept autora: tu začína kruh a každý z vás bude jeho súčasťou. Áno, maliar si nenecháva tajomstvá pre seba. Každý divák sa môže stať aktívnym účastníkom. Musí však vstúpiť na čiaru kruhu, ktorý oddeľuje vonkajšiu plochu nezáujmu s vnútornou plochou kruhu predstavujúcou umelecký zážitok.
A kde je tá čiara kruhu? Na najnovších plátnach napríklad Jano narúša tradičný formát obrazu a figúra sa doslova „načahuje“ za divákom. Vťahuje ho do obrazu, čím sa divák stáva aktérom deja. Opona na scéne divadla zvanej život je naplno vytiahnutá, svetlá rámp dopadajú aj na naše duše. Ako sa zachováme v situáciách naznačených na obraze? Sme ochotní vystúpiť zo zóny istoty alebo sa necháme unášať prúdom?
Veľkoformátové oleje i komornejšie akryly sú často miestom príbehov so symbolickým vyznením. Názvy obrazov (Na konci lesa, Mesiac na večeru, Priniesť si domov mesiac, V hustom lese, Hľadať mesiac v hlbokej vode, Kúpanie, Klesanie alebo stúpanie, Nový raj...) sú síce dôležité, ale rovnakú dôležitosť majú aj ich symbolické prostriedky. Nič nie je prvoplánové, divák si musí svoje príbehy nájsť sám. Ale aj to je prejav dobrého umenia a tajomstvá sa musia odhaľovať postupne. Mesiac, stromy, vtáčia búdka, čln, maják, srnka, hríb – to všetko sú symboly, za ktorými sa ukrýva originálna poetika.
A môj obľúbený? Asi Daždivý deň. Prečo? Na tom obraze je azda všetko, čo Jano ponúka. Osamelý človek plaviaci sa v loďke. Na obzore maják, ktorý dáva nádej. Príťažlivý exteriér meditatívnej maľby s tichou mystikou, pri ktorej však nie je clivo. Naopak. Je to nádej, že aj po daždi sa oblaky rozplynú. A že o tme vieme práve vtedy, keď na nás dopadá svetlo.
A na záver ešte jeden Borges: „Čas sa do nekonečna rozvetvuje a smeruje k nespočetným budúcnostiam.“ A tak sedím v loďke spolu s Janom a člnkujem ďalej...
PhDr. Ľudovít Petránsky, marec 2022
Ján Raška nie je vizionárom
Ján Raška nie je vizionárom. Nehľadá alternatívne modely výtvarného umenia. Jeho myslenie je skôr tradičné. Ctí tradičné remeslo a slogan smrť maľby mu nič nehovorí. Na jeho obrazoch sa odvíjajú príbehy, ktoré odkazumú na rôzne mytológie, ale i literárne podnety.
Ján Raška je vizionárom. Vytrvalo hľadá nové cesty maľby, aby sa odpútal od tradičnej šede. Jeho myslenie rotujúce v špirále mu prikazuje, aby sa stále ponáral do spletitých labyrintov ľudskej duše. Dopredu ho ženie vlastná nespokojnosť. Alebo inak - jednoduchosť, logika, elegancia sa na jeho obrazoch stretávajú s iraciánlym svetom plným farebnách erupcií.
"Pre mňa nie je dôležité, akú má obraz formu - či abstraktnú, alebo figurálnu. Záleží mi však na tom, aby divák stál pred čistým pocitom," hovorí Ján Raška. "Niekedy mám dojem, že ani samotný obsah mojich obrazov sa nedá presne definovať. Často ma však prekvapí ich naratívnosť, no keby sa ma niekto spýtal, čo je to za príbeh - nevedel by som mu odpovedať."
U Rašku sa všetko odohráva na obrazoch. Sú to poetické kapitoly o aktuálnych stavoch duše. Sú to tajuplné vízie proroctiev, ktoré ožívujú naše sny. "Mystika?" pýta sa Raška. "Aj keď ju vyhodím von dverami, vráti sa mi oknom..." Za Raškovými obrazmi netreba hľadať žiadnu čiernu mágiu. To len on chodí do vzdialených krajín a prináša nám stratenú farebnú melódiu. Sú to pôvabné výlety za vecami, ktoré ako keby sme už kdesi videli. Keď nám ich maliar predstaví, stávajú sa dôverne známymi. Až potom pochopíme, že ide o úlomky z našej vlastnej citlivosti.
Na jeho obrazoch presakuje aj očarenie prírodou, no maliar nie je jej bezduchým imitátorom. V duchu vangoghovského si z nej berie to, o čom pred ňu síval. Vtláča do nej svoju dušu, aby odhalil zmysel svojich pohnútok. Je fascinovaní prírodnými fragmentami, aby ich následne poskldal do monumentálnej harmónie neomylného Tvorcu. Archeologicky skúma nánosy starých kultúr, aby pochopil svoje miesto. Vytrvalo stavia svjoe tvary, aby svojím výtvarným pricnípom stvoril nový znak - archetyp na prelome milénií...
PhDr. Ľudovít Petránsky, 1998